ŽIVOT JE HRA

... a má úplne iné pravidlá, ako nás učili v detstve, v škole, v rodine...

Naučím aj Vás vyTVORIŤ si šťastný život pomocou myšlienok, slov, energie. V súlade s Láskou, Bohom, Univerzom.

Poznať vesmírne zákony sa oplatí.

Interaktívny zážitkový seminár

PRÁCA A POSLANIE  

13-15.12.

Vrcholový modeling alebo Keď hory voňajú človečinou

ČÍTAJ UŠAMI:

ČÍTAJ OČAMI:

Chystali sme sa na 2-dňovú víkendovú turistiku. Večer pred tým príde sestra a hovorí:

– Čo si berieš na obutie?

– Ideme na turistiku, tak –  lodičky… samozrejme 🙂

– Jáááj a večerné šaty k tomu?

– Samozrejme 🙂

– Noooo. Super nápad. Na Ďumbieri som sa ešte v šatách a lodičkách nefotila…

Zasmiali sme sa tej predstave, dohodli čo berieme na jedlo, rozlúčili. Bolo už neskoro. Najvyšší čas zbaliť sa a šup do postele. Začala som baliť – oblečenie, náhradné oblečenie, jedlo, vrecúška na bylinky… a kopec iných dôležitostí, ktoré v batohu nesmú chýbať. Len tak-tak som batoh zapla.

Ráno vstanem, oblečiem sa a vtom mi napadlo – lodičky… a šaty. Veď áno, to sme si povedali len tak, zo srandy, nemysleli sme to vážne…ale nedalo mi! Tá predstava, že sa postavím v koktejlových šatoch ku krížu, v nadmorskej výške 2040 metrov a Alenka ma cvakne… už teraz som sa v duchu smiala. To je teda taká blbosť… toto by sme veru mali spáchať. Tvári sa to ako ZÁŽITOK.

A tak som predsa len pribalila najspratnejšie šaty, aké som našla. V batohu nebolo už ani trošku miesta. Ale kurnik! Voľakde ich predsa zmestím! Vyhodila som náhradné tričko, jedny hrubé ponožky, nejaké jedlo (na Štefáničke predsa majú kuchyňu a bufet), … šaty musia byť! Vrchol si predsa vychutnám prezlečená za dámu, keď sa mi podarí vytrepať sa tam 🙂

Naposledy sa nám podarilo vyliezť na Ďumbier pred 8. rokmi. Nie sme žiadne vrcholové turistky. Bolo veľmi zlé počasie. Dážď, hmla, žiadny výhľad. Vlastne sme vtedy ani na vrchol už nešli. Dali sme si na Štefáničke teplý čaj a tešili sa, že sme v suchu. A hovorili sme si – keby sa niekedy zadarí, prídeme si tie výhľady vyobzerať.

IMAG0443 IMAG0467

Zadarilo sa. Každý rok chodí partia dobrovoľných hasičov (plus, mínus, autobus… čiže plus nejakí prišelci, ktorí sa vnútia, ako teraz my so sestrou) na dvojdňovú žúrku na Ďumbier. Presnejšie, na Štefáničku  (Chata M.R.Štefánika pod Ďumbierom, v Nízkych Tatrách.)  Tohto roku poriadali 13. ročník. A boli ochotní prijať nás medzi seba. Paráda 🙂

Nemám žiadnu kondičku. Žiadny div, keď sedím celé dni na zadku za búdkou (PC).  A tak som si kráčala pomaličky, z nohy na nohu a kochala sa tou krásou. Zrazu kuknem trošku za seba a…  Vidíte ho? Vidíte to srdce vytvorené z kosodreviny? Cvak. Mám ho. A pre istotu ešte raz.

srdce-kosodrevina srcde-kosodrevina-anjel

Fotky sú robené jedna za druhou. Pár sekúnd. Čo sa mi podarilo zachytiť na tej druhej – do teraz netuším. Žeby dáky anjel? Asi áno, asi mi to tam Juzek poslal.

A ešte pár serpentín okolo svišťov a sme hore. Aha, jahôdky pri chodníku. A štvorlístok! Šťastie! Nachádzam štvorlístky úplne bežne, ale tento je výnimočný. Spod Ďumbiera. Vložila som si ho pod obal do mobilu. A bolo mi nad slnko jasné, že toto bude jedno veľké zážitkovo.

IMAG0445 IMAG0447

Konečne na Štefáničke. Spotená som do nitky 🙂 Prezliecť do suchého, káva, čaj, niečo zjezť… ubytovať sa.

Alenka otvorí batoh, otočí sa na mňa:

– Lodičky máš?

– No nemám, nevošli mi.

– To nemyslíš vážne! (a vyťahuje poriadne kopytá 🙂 Kde sa jej tam zmestili, to mi dodnes hlava neberie.)

– Ale šaty mám! Lodičky mi požičiaš… hovorím s mimovoľným úsmevom a srdce sa kúpe v záplave radosti nad zistením, že sme na rovnakej vlne. Hoci každá úplne iná. Keď sa jedná o hravosť, sme rovnako strelené.

Nedohodli sme sa na pevno, že sa takto vybavíme na túru. Že to skutočne urobíme. Bol to len záblesk v rámci včerajšieho rozhovoru… Brala som to ako srandu, ktorá nám nechtiac vykĺzla z úst.

A vysvitlo, že sme mali úplne rovnaké myšlienkové pochody. Tiež si povedala, že takýto zážitok si nenechá ujsť. A šaty pribalila. Dokonca to dohnala k dokonalosti. Urobila miesto v batohu tak, aby tie lodičky predsa len vošli. Darmo, je to moja najobľúbenejšia sestra 🙂

A tak sme si na seba obliekli šatočky, zakasali do nohavíc. Na to tričko, bundu a vybrali sa smerom hore. Na vrchol. Pridali sa k nám aj traja švárni šuhaji. Netušili, čo ich čaká, keď sa nás pýtali, kam ideme. Alenka hovorí – Ideme hore, na Ďumbier. Poďte s nami. Také ste ešte nezažili, čo sa tam bude diať 🙂

Kým som vyšla hore, bola som spotená druhýkrát. Za pol hodiny prevýšenie 300 metrov dá zabrať. Nielen takej bábovke, ako som ja.  Alenka, na rozdiel odo mňa, má dobrú kondičku. Na vrchole už ma čakala prezlečená za heeeerečku 🙂 V šatočkách a lodičkách. Pripravená na pózovanie. Zhodila som batoh, vytiahla mobil a už to “jelo”. Najprv na skale, potom pod vrcholovou tabuľkou a nakoniec pri kríži.

11739616_10203819967093814_1117113712_n 20150718_191542

Keď naši spolusúputníci videli, ako sa rechtáme, nechali sa aj oni stiahnúť kúzlom okamihu. Vytiahli svoje mobily a užívali si to s nami.

11741757_10203819967493824_472045584_n 11774819_10203819967333820_755640450_n

Skoro som sa počúrala od smiechu. Slniečko nás hladkalo podvečernými lúčmi, vetrík nám urobil parádne frizúry na spotených vlasoch a mejkap? Čisto prírodný.

20150718_192138 20150718_192225

Našminkované sme boli nefalšovanou radosťou z užívania si vrcholu…..Ďumbiera 🙂

20150718_192343 20150718_191851 20150718_192253

Dofotené! Všetky výhľady vypozerané do sýtosti, ide sa dole. Slniečko hodilo posledné lúče a pobralo sa do perín. My sme pomaly, nabití endorfínmi,  zišli na Štefáničku, kde sa už chystal pietny akt. Čo to meliem? Aký pietny akt? Ako každý rok, aj teraz – pozdraviť Juzeka a zapáliť mu sviečku.

Juzek chodieval s touto partiou prvé roky. A nielen na Ďumbierske žúrky. Patril k Jánu, k hasičom a horám ako lev patrí k púšti. Už 10 rokov žúruje v nebi… Aby mu tam nebolo smutno, vybudovali mu chlapi hasičskí pidi pomníček kúsok od Štefáničky. Tam, kde to mal najradšej. A každý rok si pri ňom všetci účastníci výpravy pripijú “na Juzeka”. Zbytok pálenky vylejú na miesto, kde je uložený popol z jeho výbavy do hory. Položia mu krabičku cigariet, zapália sviečku a pošlú pozdrav do neba. Pietny akt. Taký prirodzený, ľudský, bez trúchlenia a pátosu. S úsmevom. Presne taký, aký bol Juzek.

20150718_190046 20150719_112452

Tohto roku bola pri tom výnimočne aj Marka – pani manželka, aj s vnúčatmi. 66 ročná čiperná dáma, ktorá rovnako ako voľakedy jej manžel, zapadla do každej partie. Nevadí, že o generáciu až dve mladšej.

Alkohol nepijem. Nerobí mi dobre. Ale na Juzeka som si štamprlík s radosťou dala. Bol to ďalší výnimočný okamih tohto dňa, na ktorý nezabudnem.

Do nedeľného popoludnia ich bolo veľa. Jeden veľký horský mejdan. Príbehy. Desiatky príbehov a zážitkov, ktoré som si vypočula. Slovných hračiek, prekárania, smiechu.

Jedli, pili, hodovali, tešili sa, dýchali…žili! Toto nebolo o množstve alkoholu. Aj keď aj ten “tiekol potokom”. Toto bola žúrka o čistej radosti zo života, z prítomného okamžiku. Z hôr, z ľudí, z esencie s názvom ŽIVOT.

954644_10200669947252734_1550354629_n 46873_10200669962933126_1151700010_n

Len sme v sobotu ráno sadli do Ávie, ktorá nás vyviezla hlboko do doliny, už sme sa za bruchá chytali. Keď Ávia zastala v doline, už ma boleli svaly smiechu na tvári. Od začiatku až do konca. A v pozadí toho všetkého číro čistá ČLOVEČINA. Také to ľudské teplo, hrejivá láskyplná energia, rešpekt, úcta, spolupatričnosť. Tak samozrejmá ako čistý vzduch, ktorý sme v týchto končinách dýchali. Dávno, pradávno som už takéto nezažila… Toto bol ten najväčší dar, ktorý som ja vnímala.  Aj keď – vrcholový modeling bola čerešnička. Nie na torte. Na vrchole, samozrejme 🙂

IMAG0476

Magické 2 dni. Jeden veľký zážitok.

Ďakujem Ti, Branko Bohmer. Za to, že si roky dušou tejto partie. Že rok čo rok organizuješ túto žúrku a vtisol si jej pečať ľudskosti, tej povestnej Človečiny.

Ďakujem Ti, Alenka, že si rovnako bláznivá a užívame si spolu tie naše úlety do sýtosti.

Ďakujem všetkým Vám, priatelia ďumbierski, že ste nás medzi seba prijali. Za hlbokú ľudskú vzájomnosť, za rešpekt a pokoru k horám aj ľuďom. Za dobro a lásku v srdciach. Ubezpečili ste ma, že sa ešte vieme radovať z obyčajných maličkostí, zo spoločnej prítomnosti a užívať si. Každú jednu minútu.

Ďakujem Ti, Juzek, že to všetko tam zhora kontroluješ a manažuješ. Ja viem, že si tam bol s nami. Prišiel si si cucnúť. ČLOVEČINY 🙂

S láskou

Miriam

Nakuknite do môjho obchodíka, nájdete tam kadejaké perly – za peniaze aj zDARma>>>>

Miriam Štolfová
Blogerka, youtuberka, lektorka osobného rozvoja - expertka na vedomú kreativitu a autorské motivačné videá.

Učí ľudí VEDOME TVORIŤ pomocou myšlienok, slov a energie, a VZDELÁVAŤ SA v každom veku. Je autorkou Školy hrou pre dospelákov - systému celoživotného vzdelávania hravou a zábavnou formou.

Je autorkou 8 webov a fúúúúry videí, ebookov, meditácii, online programov i živých seminárov, kde sa delí o svoje poznanie a skúsenosti.

Všetky projekty, produkty a základné informácie nájdete na miriamstolfova.sk>>>

Komentáre